.
..k tvojim okrúhlym, sto-desiatym narodeninám, Ti želám veľa čitateľov medzi všetkými generáciami a vekovými skupinami, veľa zmenených životov k lepšiemu vďaka le Petit Princovi a málo štikútkania v hrobe, aj keď na teba každý deň určite niekto myslí. Minimálne ja..
.
Niekedy by som takého nejakého Malého princa pri sebe aj potrebovala. Takého, ktorý by sa ma pýtal na dôležito nepodstatné banality typu „prečo rozprestierajú ľudia počas letného dažďa dáždniky keď je to tak strašne príjemné a voňavé?“ alebo „prečo každý večer ľudia po zatvorení očí snívajú o tom o tamtom a o hentom a ráno po prebudení sa vyberú úplne opačným smerom?“
.
A niekedy sa ako Malý princ cítim ja sama. Akoby som bola z úplne inej planéty. Ľudí častokrát nechápem. Nechápem ich večné riešenie trápnych problémov namiesto tých ozajstných a skutočných problémoch. Nechápem, ako môže byť niekto nešťastný z toho, že nemá dostatok peňazí na dovolenku v Egypte, tak sa bude musieť uspokojiť aj s Bulharskom a pritom si nevšimnúť to, že sa náš sused na nás hnevá. Nerozumiem, prečo ľudia podvádzajú a nakoniec dokážu mať z víťazstva aj dobrý pocit. Každý robí chyby, no nechápem, prečo robia ľudia dokola stále tie isté. Občas fakt neviem, čo tu, medzi neinteligentným a z hľadiska primitívnosti máličko viac vyvinutejším cicavcom spomedzi všetkých, vôbec hľadám.
.
..aj keď už nežiješ, tvoj Malý princ zostane večný..
.