slečna petra

V poslednom čase sa mi akosi zdá, že ľudia zabúdajú. A zrejme ma tým už aj nakazili..

Úspech, peniaze, sláva, titul.. aké sú to hodnoty? Prečo sa ľudia prestali zameriavať na maličkosti, ktoré majú vo svete ozajstný zmysel? Prečo sa ľudia už nedokážu tešiť z obyčajných farieb, slov, pohľadov, zo snov. Z toho, že ráno vyšlo slnko a poštárka ma milo pozdravila. Z toho, že je dúha alebo že prší letný dážď. Z toho, keď sa na vás usmeje malé dieťa alebo len tak, z ničoho.

Ľudia akosi presedlali z nežných „love songov“ na tvrdú realitu. A sranda je, že si myslia, že to je to skutočné na svete. Myslia si, že to má nejakú cenu, hodnotu, že život je práve o tom, čo sa deje vonku. Nie je to však tak, že život je o tom, čo sa deje vo vnútri?

Veľmi súrne potrebujem túžbu po úspechu, uznaní a po stredobode pozornosti vyhodiť z môjho hodnotového rebríčka. Úspech žnú predsa tí, ktorí dokážu byť šťastní. A uznanie? Načo? Dôležité je to, čo si myslí človek sám o sebe a to, čo vidí v zrkadle, keď sa doň pozrie. Túžba po stredobode pozornosti je už len taký komplex z detstva. Inak si to vysvetliť fakt nedokážem. Hlavné však je, že si to priznávam a že s tým chcem, potrebujem a musím niečo robiť.. ihneď!

Čierno-biela dúha, zelené nebo,
modrá tráva a túžba byť s tebou.
Bodkované sny, prúžkovaný obed,
samé veci nepodstatné, strácajú sa..

Úspech či uznanie,
všetko sa pominie.
Bláznom patrí svet,
musím si v hlave upratať.