slečna petra

Bol na chate s kamarátmi. Mal prísť ešte jeden. Zobral si so sebou deku a šiel mu naproti. Lahol si na kolajnice a prikryl sa tou dekou. Pre istotu, aby rušňovodič v prichádzajúcom vlaku nestihol zareagovať na tmavú prekážku na koľajách. Ani nestihol..

Zistili mu ťažkú cukrovku. Nie je to choroba, s ktoru by sa nedalo žiť ale aj napriek tomu sa hovorí, že cukrovka je pomalá smrť. Hlavne pre tých starších. Najprv mu odišiel prst na nohe, ktorý museli amputovať. Noha bez jedného prsta nie je nič, s čím by sa nedalo žiť. Rozšírilo sa to však na celú nohu, ktorú mu museli taktiež amputovať. Život bez jednej nohy je síce ťažký ale dá sa s tým žiť. No a potom sa mu dostala voda do pľúc, s čím sa žiť nedá. Ale dá sa s tým umrieť..

Dosť ma desí aj smrť na starobu. Pomaly odchádza sluch, kĺby a sila. Neskôr odchádza už aj chuť žiť a nakoniec prichádza pocit, že je každému len na obtiaž. Potom ešte pár nádychov a výdychov, pričom posledný v poradí je výdych a končí sa to dedičským konaním..

Nie som na svete dlho. Robím síce, čo môžem a chcem, no ešte som neskončila. A ani nechcem skončiť. Len ma tak napadlo, že keby som chcela, musela či mohla skončiť, tak by som si želala aspoň peknú smrť.

Napríklad ako Rony. Jeho vášňou boli motorky a zomrel práve pri nich. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že keďže je mojou vášňou písanie, tak by som chcela umrieť na otravu atramentom. Ale proste mi nejde do hlavy, ako si môže niekto podrezať žily vo vani, napáliť si do hlavy guľku, skočiť pod diaľkový vlak či obesiť sa doma v obývačke na koženom opasku. Ja si to predstavujem úplne ale úplne inak.

Dnes som bola na streche dvanásťposchodového baráka. Fakt super, bolo vidieť snáď aj do Tramtárie. A východ slnka stadiaľ musí byť úchvatný. A tak ma napadlo, prečo si ľudia podrezávajú žily a prečo skáču pod vlaky. Ja by som sa napríklad nechala vysadiť v ľahkej mikine a papučiach na južnom či severnom póle a zomierala by som so zamrznutým pohľadom na polárnu žiaru. Alebo by som skočila z nejakej dúhy alebo trebárs by som sa nechala vyhodiť z lietadla pri západe slnka nad Thajskom. Bez padáka.

Dnešní samovrahovia mi prídu strašne stereotypní, netvoriví, nekreatívní a nudní. No aj tak si myslím, že nie je umením umrieť, umením je žiť. Ale ak by som už umrieť musela, chchcela by som, aby to bolo s umením.. Položil vám už niekedy niekto otázku, ako a kedy by ste chceli umrieť?