Keď som bola malinká.. ach, nie, nie, hlúpy začiatok! Veď predsa ja som ešte stále malinká. Takže skúsim to ešte raz.. Keď som vo vlasoch nosila mašličky, keď som ešte nemala všetky zuby a keď som inú večeru ako krupicu s kakaom uvarenú ockom nepoznala, nikto nechápal môj systém viazania šnúrok na topánkach.
Chodila som do škôlky. Keď bolo vonku pekne, vypustili nás tety vychovávateľky von na dvor, ako také malé teliatka, až kým sme sa dosýta nenabažili všetkých tých nepočítačových hier. Vedierka a hrabličky do piesku sme si museli požičiavať a na jednu kolobežku, ktorá slúžila takmer stovke detí, sa čakalo v rade. Aby mala od nás teta kandidátka aspoň nachvíľku pokoj, na zasneženom dvore nám dala úlohu, aby sme spravili do čerstvého snehu stopu a aby sme ju vykrojili a doniesli jej ju ukázať. Nemožné! Ale na to som prišla až neskôr, po tisícke nepodarených stôp v snehu, ktoré sa mi nikdy v živote nepodarilo vykrojiť a zodvihnúť. Snehové stopy, červená kolobežka či presviedčanie kamarátky, že ak zje živú dážďovku, tak rýchlo vyrastie však nie sú tým, o čom som chcela hovoriť. Vlastne hovoriť o tom ani nemôžem, pretože kto by ma aj počúval. A preto píšem. Písať som začala snáď odkedy som sa písať naučila. To lebo vždy trepem jedno cez ôsme a miešam hrušky s kobercami. A keď píšem a niekto to nechápe, má možnosť sa vrátiť na začiatok a prečítať si to znova a potom poprípade ešte raz a možno aj trikrát.
Šnúrky na topánkach! To je presne to, o čom som chcela písať. Keď ma mamka, v tej dobe vlastným menom maminka, nosila každé ráno do škôlky (ocko to mal zatrhnuté od doby, kedy som mu cestou do škôlky vypadla zo saní a on si to všimol až v škôlke, kde ma, samozrejme, nenašiel a ja ako poslušné dieťa som ho s úsmevom na tvári čakala presne tam, kde som mu vypadla – sedela som v strede cesty), vždy mi pekne vyzliekla kabátik, vyzula topánky a obula papučky. Všetko pekne odložila do skrinky.
„A mami? Mohla by si mi na tých topánkach, čo sú v skrinke zaviazať šnúrky?“ prosila som ju každé ráno. A maminka mi tie šnúrky každé ráno zaviazala.
A pred obedom sme sa chodievali hrávať na dvor a pani učiteľky museli každému zaväzovať šnúrky. Ale mne nie! Ja som ich už mala zaviazané. No, jednoducho, išlo o to, že som si vybrala zo skrinky zaviazané topánky a pomaly, opatrne som rozuzlila šnúrku. Nie však klasicky, ale tak špeciálne. Na jednej strane tak, aby sa nerozviazala šnúrka úplne, no na druhej strane tak, aby sa mi noha zmestila do topánky. Ja som si nevedela viazať šnúrky ale po ich polovičnom rozuzlení som si pamätala, ako ich zauzlím naspäť. A vždy, keď ma niekto videl popamäti dávať šnúrky na pôvodné miesta a polohy, nechápavo krútil hlavou. Ja som tomu však chápala a to bolo hlavné. A potom prišlo leto a také tie topánky na suchý zips a bolo po paráde.
Celá debata | RSS tejto debaty