Zuby. Má ich skoro každý. Za moje zuby môže moja mamka (samozrejme, čiastočne aj ocko). Ale moja mamka nesie za ne väčšiu zodpovednosť, nakoľko som zuby zdedila po nej. Odjakživa som s nimi mala problémy. Vždy boli síce silné a biele, no boli veľké. Ako malá som nosila strojček. Ruku na srdce, kto nie. Ale ja som nosila taký ten nočný strojček, ktorý som si každé ráno našla vypľutý pod posteľou. Sestra mala zelený. Strašne som jej ho závidela a občas som si ho tajne požičiavala. Ja som mala taký hnusný, staroružový. Dolné zuby mi to však nevyrovnalo a dodnes ich mám krivé ako cesta do pr…. ako cesta do Prahy. Ale keď rozprávam, keď sa usmievam, smejem či dokonca aj rehocem, tak mi tie dolné nie je vidieť. Takže koniec koncov je to v poriadku.
Vráťme sa však k tým horným. No hej, sú veľké. Už na základnej sa mi vždy všetci smiali. Z prezývok ako „lopata, kobyla či koník“ mám komplexy dodnes (ale dnes si to už tak k srdcu neberiem, ako som si to brala kedysi). Sranda, že slovo dokáže ublížiť viac ako facka. Stalo sa mi, že keď som prišla do školy, tak ma poniektorí namiesto „ahoj Peti“ pozdravili „íííháá“. Vždy som sa tvárila, že mi to absolútne nevadí. Keby som bola dala najavo, že mi to prekáža, bolo by to ešte horšie. No a potom som vyrástla. Odkedy som veľká, nikto sa mi nevysmieva. Moje zúbky sú pekné, rovné a biele. A možno trošku veľké. Ale už mi to vôbec nevadí.
Najúprimnejšia láska je detská. Ale deti ľúbia v podstate každého. Keď som bola mladšia, deti sa ma akosi báli. Odvtedy sa k nim neviem správať. Neviem, čo mám robiť, keď stretnem v meste známu s kočíkom, v ktorom sedí bábo. Neviem, ako sa im prihovoriť, či ich pohladiť alebo sa len usmiať. Preto, keď vidím nejakú známu v meste s kočíkom, obchádzam ju z troch kilometrov. Ale dnes to bolo iné. Pracovne som bola v škôlke, do ktorej som pred sto rokmi chodila aj ja. Pani vychovávateľka s nimi spievala a ja som tam tak sedela, čakala a pozerala sa na ne. Dievčatko s bledými vláskami sa na pani vychovávateľkinu pesničku slušne povedané vykašľaľo a otočilo sa ku mne. Usmiala som sa. Dievčatko mi zakývalo a ja som jej odkývala. Detičky dospievali a teta vychovávateľka išla na záchod vytrieť riťku malému škôlkarovi. V momente, ako opustila miestnosť, sa malé dievčatko postavilo a rozbehlo sa ku mne.
„Ahoj.“ Pozdravilo jemným hláskom.
„Ahoj.“ Odzdravila som ho nesmelo.
Dievčatko ma objalo. Ja som bola v takých rozpakoch, že som sa nezmohla ani na slovo. Zrazu sa všetkých tých dvadsať malých človiečikov rozbehlo ku mne a začali ma všetky zdraviť a objímať. Malé dievčatko s bledými vláskami, štrbavými zúbkami a modrými šatočkami ma chytilo za ruku a povedalo:
„Teta, máš krásne zuby!“
Usmiala som sa. Bola to najkrajšia veta, akú som vo svojom živote počula..
milo Ahoj, děvče, časem se dostaneš... ...
Celá debata | RSS tejto debaty